Radikálne lesby: Žena vzťahujúca sa k žene

Program prvého večera Druhého kongresu za zjednotenie žien, usporiadaného v máji roku 1970 v New Yorku, narušila neplánovaná udalosť. Počas prezentácie dramatickej skupiny z Burning City, ktorú sledovalo približne štyristo feministických aktivistiek, sa poslucháreň náhle ponorila do tmy. Keď sa svetlá znovu rozžali, stálo pred nimi asi dvadsať žien v tričkách s nápisom Lavender Menace.

Lavender Menace bola skupina lesbických feministiek, ktorá vznikla krátko predtým. Jej názov inšpirovala poznámka pripisovaná Betty Friedan, že lesby v ženskom hnutí sú „levanduľovou hrozbou“, ktorá by v konečnom dôsledku mohla uškodiť veci.1 V skutočnosti boli lesby zapojené do ženského hnutia od jeho začiatku väčšinou bez toho, aby sa identifikovali ako homosexuálne. Ale od zrodu gejského oslobodzovacieho hnutia v roku 1969 mnohé z nich zatúžili skoncovať s tým, čo sa im zdalo ako ponižujúca pretvárka. Niektoré dali najavo svoju sexuálnu orientáciu – vzápätí však narazili na neprijatie tam, kde ho najmenej očakávali: v kruhu feministiek.

Lavender Menace, nastúpené pred auditóriom, priblížili účastníčkam kongresu problém diskriminácie lesbických žien v ženskom hnutí. Na výzvu, aby ich sympatizantky predstúpili, sa z obecenstva ozvalo asi tridsať žien. Nasledujúceho dňa vytvorili účastníčky konferencie improvizované workshopy o lesbizme, ktoré viedli menasáčky. Podobné udalosti sa odohrali aj na kongrese na západnom pobreží. Otázka sexuálnej inakosti v ženskom hnutí – dlho skrývaná v tieni – sa objavila v plnom svetle.

Jedným z prvých projektov skupiny Lavender Menace, ktorá sa premenovala na Radicalesbians (Radikálne lesby), bolo vytvorenie dokumentu s názvom The Woman–Identified Woman (Žena vzťahujúca sa k žene). Lesbické ženy začali vyvíjať tlak na NOW (National Organization of Women), aby verejne podporila ich zápas za základné ľudské práva, z čoho vznikli mnohé trpké spory. Napriek tomu NOW v roku 1971 vydala rezolúciu potvrdzujúcu právo ženy „definovať a prejavovať svoju sexualitu”, v ktorej sa uvádza, že „NOW považuje boj proti utláčaniu lesbických žien za legitímnu záležitosť feminizmu”. O dva roky neskôr NOW zahrnula práva lesbických žien do svojho legislatívneho programu.

No tým sa vec neskončila. Lesbická otázka naďalej vyvolávala medzi feministkami, a dokonca aj medzi radikálnymi feministkami osobné a ideologické kontroverzie, ktoré sa sesterstvom nedali vždy prekonať. V tomto nešťastnom vývoji udalostí zohrali úlohu tak lesbické, ako i heterosexuálne ženy: Niektoré heterosexuálne feministky sa obávali, že by boli označené nálepkou lesba, preto chceli hnutie a seba od lesbizmu oddeliť, zatiaľ čo niektoré lesby tvrdili, že lesbizmus je feminizmus v akcii, a hlásali, že jediné pravé feministky sú tie, ktoré úplne odmietli vzťahy s opačným pohlavím.

Takéto obracanie na pravú vieru očividne zapôsobilo na mnoho feministiek a podnietilo ich k tomu, aby sa stali lesbami z vlastného rozhodnutia, kým iné, podobne ako dlhoročná aktivistka Anne Koedt, považovali tieto tvrdenia za „pohoršujúce”. Koedt napísala: „Presvedčenie, že nejaká skupina alebo jednotlivá osoba má výsadné právo hodnotiť stupeň progresu v živote nejakej ženy, je podľa mňa prejavom jej nerešpektovania… Feminizmus ponúka, neprikazuje.”2

Deklarácia skupiny Radikálne lesby Žena vzťahujúca sa k žene vyšla pôvodne v časopisoch Rat a Come Out! a vo forme pamfletu ju v roku 1972 publikovala skupina homosexuálov Gay Flames, aktívna v newyorskom gejskom oslobodzovacom hnutí. Jej text uverejňujeme v plnom znení.

 

ČO JE TO LESBA? Lesba je vášeň všetkých žien, dovedená do explózie. Je to žena, ktorá často už od útleho veku koná v súlade so svojím vnútorným tlakom byť úplnejšou a slobodnejšou ľudskou bytosťou, než jej to spoločnosť v danom okamihu – a celkom určite aj neskôr – hodlá umožniť. Jej potreby a prejavy ju po čase privedú do bolestného konfliktu s ľuďmi, situáciami, zaužívanými spôsobmi myslenia, cítenia a správania. Tak sa dostane do stavu permanentnej vojny so všetkým, čo ju obklopuje, a obyčajne aj so sebou samou. Bez ohľadu na to, či si je úplne vedomá politických dôsledkov toho, čo sa pre ňu začalo ako osobná potreba, na určitej úrovni už nie je schopná akceptovať obmedzenia a tlak, ktorými na ňu dolieha ženská rola – najzákladnejšia sociálna rola. Zmätok, ktorý pociťuje, v nej posilňuje pocit viny, ktorý narastá úmerne s tým, ako nenapĺňa spoločenské očakávania, prípadne ju privádza k skúmaniu a analyzovaniu otázky, ktoré stránky jej osobnosti sú pre jej okolie akceptovateľné. Je nútená vzdať sa vlastnej životnej osnovy a neraz stráviť väčšinu života osamelo, pričom si zvyčajne oveľa skôr ako jej heterosexuálneiii sestry uvedomí esenciálnu životnú osamotenosť (zahmlievanú mýtom o manželstve) a realitu ilúzie. Tak ako nie je schopná eliminovať zaťažujúcu socializáciu, ktorá je dôsledkom faktu, že je ženou, nemôže sa ani zmieriť so sebou.

Uviazla totiž niekde medzi prijatím pohľadu, ktorým sa na ňu pozerá spoločnosť (v takom prípade nemôže akceptovať samu seba), a rastúcim chápaním toho, čo jej táto sexistická spoločnosť spôsobila, prečo to spoločnosť potrebuje a na čo jej to slúži. Tie z nás, ktoré cez toto prešli, sa ocitli na druhej strane spletitej cesty nocou, ktorá mohla trvať niekedy aj desaťročia. Perspektíva získaná na tomto putovaní, oslobodenie svojho ja, vnútorný pokoj, skutočná láska k sebe a k všetkým ženám je niečo, čo by s nami mali zdieľať všetky – pretože my všetky sme ženy.

V prvom rade by malo byť jasné, že lesbizmus, ako aj mužská homosexualita je kategória správania sa, ktorá je možná iba v sexistickej spoločnosti charakterizovanej prísnymi pohlavnýmiiv rolami a dominujúcou mužskou nadradenosťou. Tieto pohlavné roly dehumanizujú ženy, pretože ich definujú ako pomocnú/servisnú kastu vo vzťahu k vládnucej kaste mužov, a emocionálne mrzačia mužov, pretože od nich vyžadujú, aby sa odcudzili svojim citom a telám a efektívne plnili svoje ekonomické, politické a vojenské funkcie.

Homosexualita je vedľajší produkt osobitného spôsobu určovania rolí (alebo schválených vzorov správania) na základe pohlavia, preto je to vlastne neautentická kategória, ktorá nie je v súlade s realitou. V spoločnosti, v ktorej by muži neutláčali ženy a sexuálne prejavy by mohli vyplývať z citov, by homosexualita i heterosexualita vymizli.

Ale lesbizmus sa od mužskej homosexuality predsa len líši a má v spoločnosti aj inú funkciu. „Kurva“v je iný druh nadávky než “buzerant”, hoci obe narážajú na to, že nehráš spoločnosťou predpísanú sexuálnu rolu, čiže nie si “skutočná žena” alebo “skutočný muž”. Zdráhavé obdivovanie hlučných odvazbáb a štítivosť voči feminínne pôsobiacim mužom vedie k tomu istému: k pohŕdaniu namierenému voči ženám alebo tým, čo preberajú ich rolu. Investície do udržiavania ženy v tejto potupnej úlohe sú veľmi veľké. Slovo lesba je nálepka, okolnosť, ktorá drží ženy v pozore. Keď žena počuje toto slovo adresované jej, vie, že vybočila za čiaru. Vie, že prekročila strašnú hranicu svojej pohlavnej roly. Cúvne, protestuje, zmení svoje konanie, aby znovu získala odobrenie. Lesba je nálepka, ktorú vynašiel Muž, aby ju mohol prilepiť na každú ženu, ktorá sa opováži byť mu rovnou, napadnúť jeho výsostné práva (vrátane toho, že všetky ženy sú časťou výmenných prostriedkov medzi mužmi), ktorá si dovolí trvať na priorite svojich vlastných potrieb. Pre ľudí aktívnych v procese oslobodzovania ženy mať túto nálepku znamená len finálne štádium dlhého vývoja; staršie ženy si spomenú, že ešte prednedávnom mohla byť takto označená ktorákoľvek žena, ktorá mala úspech, bola nezávislá a neorientovala celý svoj život na muža. Pretože v tejto sexistickej spoločnosti tá, ktorá je nezávislá, nemôže byť žena – musí to byť kurva. To samo osebe by nám malo naznačiť, kde je jej miesto. Jasnejšie sa to už povedať nedá: Žena a osobnosť sú pojmy, ktoré sa navzájom vylučujú. Lesbická žena totiž nie je považovaná za „skutočnú ženu”. Pritom v bežnom chápaní existuje len jeden podstatný rozdiel medzi lesbickými a ostatnými ženami – v sexuálnej orientácii. To znamená, že keď odstránime všetky pozlátka, dospejeme nakoniec k zisteniu, že byť ženou vlastne znamená byť pojebanou mužom.

„ Lesba” je jednou zo sexuálnych kategórií, ktorými muži rozdelili ľudstvo. Ako sexuálne objekty sú dehumanizované všetky ženy, no ako objekty mužov dostávajú určité kompenzácie: identifikáciu s jeho mocou, jeho Ja, jeho statusom, ochranu (pred ostatnými mužmi), pocit, že sú „skutočnými ženami”, a vďaka tomu, že sa pridržiavajú svojej roly, aj spoločenskú akceptovanosť atď. Ak sa žena konfrontuje so sebou cez inú ženu, nachádza menší počet racionalizácií, nárazníkov, vďaka ktorým sa môže vyhnúť hrôze svojho dehumanizovaného položenia. V tom spočíva ničivý strach mnohých žien zo skúmania svojich intímnych vzťahov s inými ženami: Je to strach ženy, že bude použitá ako sexuálny objekt inej ženy, pričom nielenže nezíska kompenzácie spojené s mužským svetom, ale odhalí prázdnotu, ktorá je reálnou situáciou ženy. Táto dehumanizácia vyjde na povrch, keď heterosexuálna žena zistí, že tá, s ktorou má sesterský vzťah, je lesba; začne sa k nej vzťahovať ako jej potenciálny sexuálny objekt, pričom lesbe prisudzuje náhradkovú mužskú rolu. Ak je vo vzťahu potenciálne obsiahnutý sex, prejaví sa heterosexuálna podmienenosť ženy robiť zo seba objekt, a tým znemožňuje lesbe vnímať ju v jej plnej ľudskosti. Vnímanie lesbických sestier cez mužský raster definovaných rolí znamená akceptovanie mužmi definovanej kultúry a utláčanie nie nepodobné tomu, akému boli tieto ich sestry vystavované zo strany mužov. Budeme pokračovať v mužskom systéme klasifikácie, definujúcom všetky ženy sexuálnym vzťahom k nejakej inej kategórii ľudí? Prilepovanie nálepky „lesba” na ženu, ktorá má ambície byť individualitou, ale aj na ktorúkoľvek situáciu ozajstnej lásky, ozajstnej solidarity, ozajstného uprednostňovania ženy ženou, je prvotná forma rozdelenia žien – je to podmienka na udržanie žien v medziach ženskej roly, a zároveň odhaľujúci a odstrašujúci termín, ktorý odrádza ženy od vytvárania akýchkoľvek priateľstiev, skupín alebo združení.

Ženy v ženskom hnutí sa vo väčšine prípadov dlho vyhýbali každej diskusii o lesbizme a konfrontácii s ním. Takýto prístup vyvoláva napätie. Ženy sa správajú nepriateľsky, vyhýbavo, alebo sa lesbizmus snažia zaradiť do nejakých „širších súvislostí”. Radšej by o ňom nehovorili. Ak však musia, pokúšajú sa problém zahnať zľahčujúcim mávnutím rukou.

Lenže lesbizmus nie je vedľajšia otázka. Zaoberať sa ním je pre úspech a naplnenie ženského oslobodzovacieho hnutia jednoducho nevyhnutné. Kým sa nálepka „lesba” bude môcť používať na zastrašovanie ženy, aby zaujala menej bojovné stanovisko, separovala sa od svojich sestier, zdráhala sa dávať prednosť čomukoľvek inému ako mužovi a rodine, bude žena pod kontrolou mužskej kultúry. Kým ženy neuvidia, že majú jedna voči druhej možnosť prvotného záväzku, ktorý zahŕňa aj sexuálnu lásku, budú sa okrádať o lásku a hodnoty, ktoré ochotne poskytujú mužom, potvrdzujúc tým svoj druhotriedny status.

Kým bude pre jednotlivé ženy aj pre hnutie ako celok primárnou záležitosťou to, či ich akceptuje muž, termín lesba bude efektívne používaný proti ženám. Ak ženy chcú iba viac privilégií v existujúcom systéme, nevstúpia do opozície voči mužskej moci, ale sa budú usilovať presadiť akceptovanie oslobodzovania sa ženy – a kľúčovým momentom tohto prijatia je odmietnutie lesbizmu, t. j. odmietnutie zásadnej výzvy na prehodnotenie základov ženskej roly.

Treba tiež povedať, že niektoré mladšie a radikálnejšie ženy sa čestne pustili do diskusie o lesbizme, predbežne však v nej šlo o lesbizmus ako sexuálnu „alternatívu” mužskej heterosexuality. To však dáva prvenstvo do rúk mužom, jednak preto, že myšlienka úplnejšieho vzťahovania sa k ženám je vnímaná ako negatívna reakcia na mužov, ale aj preto, že lesbický vzťah sa tak charakterizuje jednoducho sexom, čo je rozdeľujúce a sexistické.

Na jednej rovine, tak osobnej, ako aj politickej, môžu ženy upustiť od emocionálnych a sexuálnych energií mužov a vypracovať vo svojom živote pre tieto energie rôzne alternatívy. Na inej, politicko-psychickej rovine však musí byť jasné, že ženy začali s uvoľňovaním sa spod mužsky definovaných referenčných vzorov. V hĺbke duše musíme odstrihnúť tieto nite hneď pri koreni. Ak sa vo svojej hlave budeme vzťahovať k mužovi, nikdy neuskutočníme svoju autonómiu ako ľudské bytosti, a to bez ohľadu na to, odkiaľ pramení naša láska a sexuálna energia.

Prečo sa však ženy vzťahujú k mužom a cez mužov k sebe samým?

Vzhľadom na to, že sme boli vychované v mužskej spoločnosti, zvnútornili sme mužské kultúrne definície seba samých. Tieto definície nás chápu ako relatívne bytosti, ktoré neexistujú samy pre seba, ale na obsluhovanie, údržbu a vytváranie pohodlia pre mužov. Táto definícia nás deleguje do sexuálnej a rodinnej funkcie a vylučuje z procesu definovania a formovania hraníc nášho života. Ako náhradu za psychický servis, ktorý poskytujeme, a za vykonávanie sociálne neziskových funkcií nám muž udeľuje iba jednu vec: status otrokyne – a ten nás legitimizuje v očiach spoločnosti, v ktorej žijeme. V žargóne našej kultúry sa toto volá „ženskosť” alebo „byť skutočnou ženou”. Sme autentické, legitímne, skutočné do tej miery, do akej sme majetkom nejakého muža, ktorého meno nosíme. Byť ženou, ktorá nepatrí žiadnemu mužovi, znamená byť neviditeľnou, trápnou, neautentickou, neskutočnou. Muž utvrdzuje svoju predstavu o nás – aké máme byť, aby nás akceptoval, ibaže nie také, aké sme v skutočnosti. Potvrdzuje naše ženstvo tak, ako ho definuje on vo vzťahu k sebe – ale nemôže potvrdiť našu osobnosť, naše vlastné Ja ako niečo absolútne. Pokiaľ sme závislé na mužskej kultúre v otázke tejto definície a tohto schválenia, nemôžeme byť slobodné. Dôsledkom zvnútornenia tejto roly je enormná sebanenávisť. To neznamená, že ju vieme ako nenávisť rozpoznať; naopak, väčšina žien by takúto predstavu zavrhla. Môže byť pociťovaná ako nepohodlnosť tejto roly, pocit prázdnoty, znecitlivenie, únava, v ktorej strede je paralyzujúca úzkosť. V iných prípadoch sa môže prejavovať patetickou glorifikáciou a obranou osudovosti ženskej roly. Je však prítomná, často pod hranicou vedomého, otravuje žene jej existenciu, udržiava ju v odcudzení od seba samej, od svojich vlastných potrieb a odcudzuje ju iným ženám. Ženy sa jej snažia zbaviť tým, že sa identifikujú s utláčateľom, žijú cez neho, získavajú status a identitu z jeho Ja, jeho moci, jeho výsledkov – a tým, že sa nestotožňujú s inými „prázdnymi nádobami”, akými sú ony samy. Ženy sa na všetkých úrovniach bránia tomu, aby sa vzťahovali k iným ženám, ktoré by odzrkadlili ich vlastný útlak, ich vlastný sekundárny status, ich vlastnú sebanenávisť. Konfrontovať sa s druhou ženou znamená koniec koncov konfrontáciu so sebou – s tou, ktorej sme sa takým veľkým oblúkom pokúšali vyhnúť. A v tomto zrkadle vidíme, že nemôžeme skutočne rešpektovať a milovať to, čo nám bolo ako spôsob bytia dané.

Vzhľadom na to, že prameň sebanenávisti a nedostatok ozajstného Ja korení v našej identite určovanej mužom, musíme dať svojmu Ja nový zmysel samy. Ak sa budeme pridŕžať myšlienky „byť ženou”, stále budeme cítiť akýsi konflikt s tým prvopočiatočným Ja, s jeho významom, s pôvodným zmyslom celostnej osoby. Je veľmi ťažké uvedomiť si a prijať skutočnosť, že byť „ženskou” a byť celostnou osobou sú dva nezlučiteľné pojmy. Iba ženy navzájom si môžu dať nový význam svojho Ja. Túto identitu musíme vytvoriť tým, že sa budeme vzťahovať k sebe samým, a nie k mužom. Toto vedomie je prevratnou silou, z ktorej vyplynie všetko ostatné, pretože naša revolúcia vychádza z vnútornej potreby. Preto si musíme byť naporúdzi a dodávať si navzájom odvahu, byť oddané veci a dávať lásku, musíme byť schopné poskytovať emocionálnu podporu, potrebnú na udržanie tohto hnutia. Naša energia musí plynúť k našim sestrám, a nie opačne, k našim utláčateľom. Pokiaľ sa ženský oslobodzovací proces bude pokúšať oslobodiť ženu bez konfrontácie so základnou heterosexuálnou štruktúrou, ktorá nás zväzuje – ako ženu s mužom – vo vzťahoch s našimi vlastnými utláčateľmi, bude sa naďalej plytvať obrovskými energiami na upravovanie každého jednotlivého vzťahu s mužom: na to, ako vylepšiť sex, ako dosiahnuť, aby otáčal hlavou na obe strany – na pokusy vytvoriť z neho „nového muža” v ilúzii, že nám to dovolí byť „novou ženou”. To, pochopiteľne, rozdrobí naše sily a záväzky tak, že sa nebudeme môcť zapojiť do konštruovania nových vzorov, ktoré nás oslobodia.

Práve prvoradosť žien vzťahujúcich sa k ženám, žien tvoriacich nové povedomie zo seba samých a zo seba navzájom, je jadrom oslobodenia ženy a základom pre kultúrnu revolúciu. Spolu musíme nájsť, posilniť a legitimizovať svoje autentické Ja. Vzájomne si pritom potvrdíme zmysel pre hrdosť a silu, ktorý vzniká v zápase, rozdeľujúce bariéry sa začnú roztápať a pocítime rastúcu solidaritu so svojimi sestrami. Uvidíme sa vo svojej prvotnosti, v nás samých nájdeme svoj stredobod. Zistíme, že pocit odcudzenia, oddelenosti, pohľadu cez zavreté okno, neschopnosti vyložiť to, o čom vieme, že sa nachádza v našom vnútri, ustupuje do pozadia. Pocítime reálnosť, pocítime, že sme konečne prepojené so sebou samými. S týmto ozajstným vnútorným Ja a s týmto vedomím začneme revolúciu proti podvodu všetkých vnútených identifikácií a za dosiahnutie maximálnej autonómie v ľudskom výraze.

 

 

Poznámky

1 Podľa inej verzie nazvala vraj Friedan úlohu lesbizmu v hnutí „levanduľovým haringom”, parafrázujúc termín z antikomunistickej kampane v 50. rokoch 20. storočia v USA „červený haring”.

2 Koedt, Anne: Lesbianism and Feminism v Radical Feminism. In: Koedt, Anne – Levine, Ellen – Rapone, Anita (ed.): Radical Feminism. New York, Quadrangle 1973, s. 255-256.

 

Poznámky prekladateľky

i Woman-Identified Woman – termín vznikol v prostredí politického boja 2. vlny feminizmu. Odkazuje k žene, ktorá sa vzťahuje k žene (bez vzťahovania sa k mužskému pohľadu na ženu), vyhľadáva spoločnosť žien, prípadne nachádza emocionálne a/alebo erotické naplnenie vo vzťahoch so ženami.

ii Lavender menace – lavender vo význame levanduľová farba bola symbolickou farbou ženského hnutia. Lavender menace je ironizujúcim výrazom hrozby ženskému hnutiu.

iii V anglickom texte je použitý slangový výraz „straight“ (poriadna, slušná), ktorý je zaužívaný vo význame „heterosexuálna“.

iv „Pohlavná rola“ – v čase, keď vznikol tento text, nebol ešte zaužívaný termín gender role (rodová rola). Termín sex role (pohlavná rola) sa v tomto texte používa v zmysle rodová rola.

v V angličtine sa nadávka „dyke“ používa všeobecne vo význame „kurva“, ale aj na pejoratívne označenie lesby.

 

Z angličtiny preložila Anna Daučíková

 

Viac si o publikácii „Lesby-by-by. Aspekty politiky identít“ (Aspekt, Bratislava 2004) prečítajte v rubrike „lesby-by“ nového webzinu „ASPEKTin“ na http://www.aspekt.sk/aspekt_in.php.

Facebooktwittergoogle_plusredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.

Radicalesbians

Posledné príspevky od Radicalesbians (zobraziť všetko)