Úvod do publikácie TRIANGEL: Namiesto predslovu niečo o štátnej (ne)rovnici…

Buď tou zmenou, ktorú chceš vo svete uvidieť.
Mahátmá Gándhí

Kto je kto? Tak sa volá projekt Prvého lesbického združenia Museion, ktorého súčasťou je aj táto kniha. Za podporou projektu stojí Slovensko-český ženský fond, ale predovšetkým ľudia, ktorých sa misia projektu priamo či nepriamo týka. Ľudia. Jednotlivci. Ženy aj muži. Ich sloboda. Ich právo na dôstojný život. Ambíciou projektu, respektíve jeho aktériek a aktérov bolo (a stále je) kontinuálne získavanie spoločenskej a politickej podpory pre víziu dobrého právneho riešenia spolužitia dvojíc rovnakého pohlavia.

Téma registrovaných partnerstiev je vnímaná nielen na Slovensku dostatočne rozporuplne na to, aby pravidelne otvárala polemické až polarizujúce diskusie tak vo vnútri gejskolesbickej komunity ako aj vo verejnosti a v odborných, politických a sociálnych diskurzoch o ľudských a občianskych právach. Téma vyvolávajúca emócie celého pocitového spektra – od proklamatívneho odmietania cez mlčanlivú ľahostajnosť a strkanie hlavy do piesku až po jej úplnú akceptáciu. Téma, ktorej podobne ako hokeju a politike všetci „rozumejú“ a cítia sa oprávnení ju komentovať; téma, ku ktorej sa viac alebo menej konštruktívne vyjadrujú ľudia od pivných debatných krúžkov až po seriózne akademické kruhy. Téma, ktorá však v každom prípade stojí za odtabuizovanie a demýtizáciu, pretože jej pochopenie ponúka potenciál posunúť vnímanie ľudskej diverzity smerom k jej pozitívnemu preciťovaniu ako obohacujúceho a posilňujúceho faktora života jednotlivcov i spoločnosti.

Možno ste si všimli, že som sa v predchádzajúcich riadkoch vyhla termínu životné (či registrované) partnerstvo. Zámerne. Otázka formy právneho riešenia spolužitia rovnakopohlavných dvojíc sa totiž stále viac tematizuje smerom k jej väčšej otvorenosti a širokospektrálnosti. Pravdivosť uchopenia témy diskriminácie neheterosexuálnej časti populácie štátom sa pre novodobých queer aktivistov a aktivistky stáva dôležitejšiou ako „len“ samotné prijatie zákona, ktorý – o tom niet pochýb – bude v takej či onakej forme časom prijatý aj na Slovensku.

Tak ako celá spoločnosť i komunita sexuálnych menšín je vnútorne diferencovaná: jedna jej časť si je istá odpoveďami na dávno nastolené otázky, ďalšia časť cíti potrebu formulovať otáky nové, vyplývajúce zo zmien, ktorými spoločnosť za posledné dve desaťročia prešla. Novo kladené otázky už teda nehľadajú odpovede len na to, kedy bude takýto zákon prijatý a akými cestami sa k nemu dostaneme, ale obracia pozornosť aj na jeho nastavenie smerom k dosiahnutiu dôslednej a úplnej rovnoprávnosti vzťahov všetkých párov, ktoré stoja o inštitucionalizáciu – t.j. o uzatvorenie zmluvy so štátom. Lebo nenahovárajme si, že manželstvá a registrované partnerstvá sú niečím iným. Nie sú. Sú v prvom rade zmluvou so štátom, z ktorej pre samotný pár, štát i tretie osoby vyplývajú presne stanovené práva a povinnosti. Emocionálny rozmer inštitucionalizovaných vzťahov – láska, romantika, sexualita, túžba zdieľať svoje životy – to všetko sa netýka obsahu tejto zmluvy, resp. iba ako prvoplánový dôvod na jej uzatvorenie. Podstata tkvie v exaktnom definovaní práv a povinností zúčastnených strán tak, aby boli pre všetkých rovnako nastavené a rovnako záväzné (pre dvojice, štát i presne vymedzené tretie osoby).

Ak teda hovoríme v tejto súvislosti o všetkých, doplňme si do skladačky to podstatné slovo – občania/občianky – tí a tie, ktorí/é v konkrétnych geopolitických a socioekonomických podmienkach tvoria štát a vytvárajú s ním vzájomné právne väzby. Pod prizmou spravodlivého chápania zásadnej rovnice – občania rovná sa štát, štát rovná sa občania – sa mi zdá zo strany štátu nesprávne dosadzovať do tejto rovnice iné premenné a slovo občania nahrádzať kategóriami zo slovníka iného ako čiste formálne právneho, ktoré s príslušnosťou k štátu a občianstvu nemajú nič spoločné. A pri gejoch a lesbách sa práve toto deje. Rovnica s rôznymi (štátom bezdôvodne umelo vytvorenými a pre vzťah so štátom irelevantnými) premennými sa zrazu mení na dve rôzne matematické vyjadrenia: na rovnicu heterosexuáli rovná sa občania a nerovnicu neheterosexuáli nerovná sa občania. Takto totiž vyzerá realita (ne)možnosti uzatvárania zmlúv (manželstiev, partnerstiev) so štátom z pohľadu nezahmleného ideologickými záťažami: niektorí občania k tomu oprávnení sú, iní – len z dôvodu odlišnej sexuálnej orientácie, ktorá štátoprávne nie je zaujímavá – k tomu v tých istých podmienkach oprávnení nie sú. Prečo a odkiaľ sa odrazu vzala nerovnica, ktorá automaticky oberá časť občanov/občianok o možnosť voľby na spravodlivé uplatňovanie svojich práv a slobôd, zatiaľ nikto uspokojujúco nezdôvodnil.

Z pohľadu „za“ (a tým sa nikto v tejto knihe netají) sa preto pokúšame položiť niekoľko praktických argumentov na okrúhly rokovací stôl a niekoľko ľudských príbehov na nočný stolík. Svoje názory v nej predostierajú odborníčky a odborníci z oblasti práva či psychológie rovnako ako aktivisti a aktivistky gejskolesbickej a queer komunity, ženy a muži líšiaci sa sexuálnou orientáciou, vekom i sociálnym statusom. Publikácia sa obsahovo na chvíľu vracia do histórie (Oľga Pietruchová, Jiří Hromada), chvíľami pozerá dopredu silným novým ďalekohľadom (Roman Kollárik), rozoberá právnu a sociálnu realitu (Janka Debrecéniová, Paula Jójárt, Mária Grajcarová), inokedy sa beletrizujúcou formou pristavuje pri reálne žitých životoch gejov a lesieb a ich okolia (Uršuľa Kovalyk, Svatava Antošová, Marcela Spiššáková, Viktor Šefčík). A už si, žiaľ, iba zaspomíname na nezameniteľné svojské filozofovanie a písanie Ivana Požgaia, môjho priateľa a spolubojovníka v boji s medovými motúzmi a nerovnosťou, ktorému je naša knižka venovaná.

Táto kniha, mapujúca vzájomné vzťahy sexuálnych menšín, spoločnosti a politiky, je síce trochu útržkovitým, rozhodne nie vyčerpávajúcim, ale určite presne zacieleným vstupom na pôdu ďalšej diskusie o ľudských a občianskych právach neheterosexuálnej časti spoločnosti – diskusie očistenej od nánosov bulvarizovania, škandalizovania, „priznávania sa“ k homosexualite ako k nejakému zločinu; diskusie bez do nekonečna sa opakujúceho (a často márneho) vysvetľovania notoricky známych pojmov, bez ikskrát vyslovených klišé, bez uvádzania pozitívnych vzorov; diskusie zbavenej náboženského či medicínskeho rozpitvávania a vedenia ideologicky zafarbených konzervatívnych versus liberálnych politických vojen. To všetko už odznelo nespočetne veľa ráz a začína to byť tak trochu nudné, čo poviete? Poďme konečne ďalej…

Triangel ako symbol uzavretého, presne vymedzeného a dobre známeho priestoru, sa v našom ponímaní stáva priestorom, kde steny trojuholníka sú obojsmerne plne – miestami až provokujúco – priepustné a vzájomne komunikujúce. Náš Triangel si totiž nekladie za cieľ nič menšie ako posúvať hranice – v spoločnosti, v politike i v nás.

29. mája 2007, Bratislava

Publikáciu je možné si objednať na e-mailovej adrese hana.fabry@qlf.sk

Facebooktwittergoogle_plusredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.
Dobrovoľná adminka a šéfredaktorka webu Lesba.sk (od 2000) a štatutárka i hovorkyňa Prvého lesbického združenia Museion (od 1994). Pod mojou kuratelou fungujú neformálne zoskupenia Teplá politika t.t.e. a GerilaGril, spoločnosti s ručením utajeným. No a čo je dôležité, môj život manažuje po štvornohej peske Bárke trojnohý kocúr menom Kece (Frido, Kocko, Tymoooj, Mimi:)). Od roku 2013 hrdá členka Iniciatívy Bratislava otvorene.