Taká normálna homofóbia

Jana Zezulová (Možnosť voľby), Hana Fábry (Teplá politika): Po viac ako dvadsiatich rokoch aktivistickej práce v prospech neheterosexuálnych a transrodových ľudí (LGBT) by sme v demokratickej krajine, za ktorú sa Slovensko vydáva, takmer automaticky očakávali, že sa jej výsledky odrazia v jej právnom systéme. A ak to tak nie je, tak rozhodne v programoch politických strán. Tie sa však vo svojich občasných vyjadreniach na danú tému všetky zhodujú v alibistických výhovorkách o dôležitejších problémoch, akými je nezamestnanosť či ekonomika krajiny. Tieto väčšinovému hluchému uchu logicky znejúce zaklínadlá sú však iba zásterkou pre oveľa hlbšie a historicky dlhodobo prítomné prejavy správania časti slovenskej populácie.

Prečo je to tak?
Pýtať sa, prečo ešte nikto reálne neskúsil práva LGBT dotiahnuť do úspešného konca v parlamente, či – ako v prípade Strany demokratickej ľavice v roku 2001 – jednoducho neuspel, to je ako pýtať sa, prečo sme na Slovensku rasisti, prečo sme stále ochotní voliť menšie zlo, prečo nechceme prijímať azylantov, prečo nám je ukradnuté násilie páchané na ženách, prečo má stále katolícka cirkev taký silný vplyv, prečo považujeme za zábavné, keď prezident drgne do premiérky s komentárom “nezavadzaj”, prečo sociálni demokrati kujú tiché pikle o neotváraní “kontroverzných” tém, aby sa im všetkým svorne pekne a pohodlne vládlo. Prečo? Prečo… Lebo sme rasisti alebo sa len bojíme “iných”? A aký je rozdiel medzi rasizmom a strachom z iných?

Intolerancia pramení z neznalosti a strachu
Zabúdame, že prejavy intolerancie, ústiace až do násilných či nenávistných prejavov na uliciach i v politike, pramenia zo strachu z akýchkoľvek inakostí. Spoločnosť sa cíti – absolútne iracionálne – “neznámom” ohrozovaná, pritom nemá chuť sa niečo o “hrozbe” dozvedieť. A hoci by to Slovensko potrebovalo ako soľ, nemá žiadnu stratégiu, ktorá by zavádzala systematické vzdelávanie k ľudským právam do praxe. Ak sa aj v tomto smere nejaké pokusy udiali, LGBT práv sa netýkali. Tie sa tak nachádzajú v dvojitej znevýhodnenej pozícii. Spoločnosť všeobecne nerieši ľudské práva, a aj v samotnej ľudskoprávnej agende sú práva LGBT na konci diskurzu. Homofóbne výroky a postoje politikov idú preto celkom prirodzene “proti” – v nadväznosti a ruka v ruke s celkovou homofóbiou spoločnosti.

Je normálne byť LGBT voličom

Zúfalá celospoločenská neinformovanosť o ľudských právach zároveň umožňuje politikom homofóbne postoje úspešne skrývať za pár dokola točených paargumentov: väčšiny ľudí sa “to” netýka, nikoho to nezaujíma, máme “dôležitejšie” problémy – a vlastne to aj tak celé nie je “normálne”. Účelové odvolávanie sa na spoločenské a ekonomické priority však ignoruje fakt, že aj neheterosexuálni a transrodoví ľudia vytvárajú spoločenskú kvalitu života, aj oni prispievajú k spoločnému blahobytu, a teda tak ako ostatní aj oni majú nárok uplatňovať svoje ľudské a občianske práva. Aj oni sú ľuďmi, ktorí nielen odzrkadľujú, ale aj formujú politický a ľudský obraz tejto krajiny. Politická verchuška i sami LGBT voliči a voličky by si to konečne mali uvedomiť.

Komentár vyšiel v občianskej prílohe denníka Pravda 25. februára 2012

Facebooktwittergoogle_plusredditpinterestlinkedin
The following two tabs change content below.
Dobrovoľná adminka a šéfredaktorka webu Lesba.sk (od 2000) a štatutárka i hovorkyňa Prvého lesbického združenia Museion (od 1994). Pod mojou kuratelou fungujú neformálne zoskupenia Teplá politika t.t.e. a GerilaGril, spoločnosti s ručením utajeným. No a čo je dôležité, môj život manažuje po štvornohej peske Bárke trojnohý kocúr menom Kece (Frido, Kocko, Tymoooj, Mimi:)). Od roku 2013 hrdá členka Iniciatívy Bratislava otvorene.